KOLEGOVÉ POVÍDKÁŘI - seznam dalších blogů, kde naleznete něco málo z tvorby o TVD =)

I trust you because I love you (18)

24. listopadu 2010 v 16:44 | Siska |  Long Tales
(Aprille Note: Ten konec je velmi emocionální =( Fňuk =))


18. kapitola
Po chvíli sa spamätala a rýchlo sa odtiahla od tela, na ktorom boli dve ranky od jej zubov. Opatrne si jazykom prešla po hornej sánke a zistila, že sa v jej ústach nachádza niečo, čo tam dovtedy nebolo. Snažila sa sústrediť a logicky myslieť, no prenikavá bolesť z jej hrdla ešte stále nevyprchala a trápila ju viac ako chcela. Zacítila, ako ju niekto odťahuje z miesta, na ktorom kľačala a o chvíľu sa už nachádzala úplne inde. Snažila sa zorientovať, zistila, že je ešte stále na lúke, no tentoraz sedí opretá o strom, ktorým začínal les. Bolo tu šero a vo vzduchu bolo cítiť nepríjemné vlhko. Zbadala ako sa nad ňou skláňa neznáma postava, na ktorú sa pokúsila upriamiť svoj zrak. "Adam..." šepla po chvíli, keď v neznámom mužovi spoznala svojho priateľa. "Ja... Ja som... Nedokázala som..." snažila sa mu, no aj samej sebe, ospravedlniť za to, čo práve spravila, no vzlyky jej to nedovoľovali. Nedokázala sa ovládnuť a po chvíli už zúfalo plakala, pričom si skrývala tvár do dlaní, aby ju takto Adam nevidel. "Upokoj sa, bude to v poriadku. Ja sa o to postarám. Musíme sa dostať ku mne domov." Nezmyselne spájal vety, aby ju utíšil, čo sa mu nakoniec aj celkom podarilo. Pozrela sa na neho a pokúsila sa utrieť si slzy, no po chvíli zistila, že je to zbytočné, pretože okrem nich, jej tvár "zdobila" krv a rôzne škrabance, ktoré ju však vôbec neboleli. Vystrel k nej ruku a ona sa jej zachytila, aby sa mohla postaviť. Pomaly ju chytil okolo pása a viedol ju k svojmu autu, aby ich nemal možnosť nik zbadať. Obzrel sa za vrakmi áut, ktoré ešte stále ležali na tom istom mieste a na znetvorenú mŕtvolu v neprirodzenej polohe. Musí sa ich zbaviť, no až keď sa postará o Emily. Pozrel , ako sa nervózne a zároveň vystrašene krčí na mieste spolujazdca a snaží sa nehľadieť na svoju tvár do zrkadla. Aj keď bola celá od krvi, škrabance sa jej už skoro zahojili a vyzerala neskutočne nádherne. Vlasy, ktoré boli dokonale rovné, jej orámovali bledú, no za to krásnu tvár. Jej pery boli plnšie a oči boli tým najvýraznejším prvkov osoby. Po premene získali zvláštnu, tmavú modrú farbu, ktorú nikdy predtým nevidel. Pozrela sa na neho a pokúsila sa usmiať, no tvár sa jej skrivila do grimasy. "Adam, ja som sa....Umrela som, však?" hovorila potichu, no aj napriek tomu z jej hlasu vycítil strach. "Áno. No napila si sa mojej krvi a potom krvi toho neznámeho, takže.." chcel pokračovať, no prerušila ho "...takže som upír." Pozrela sa na neho, no nevyzerala sklamane. Vlastne z jej tváre nedokázal vyčítať nič, čo by mu aspoň trochu pomohlo zistiť, ako sa cíti. Oprela sa o okno, na ktorom sa nachádzala čierna fólia, takže ju nik z vonka nemohol vidieť. Snažila sa sústrediť na miesta, ktoré míňali len preto, aby nemusela myslieť na to odporné pálenie v hrdle. "Čo budem teraz robiť?!" zašepkala skôr pre seba, no Adam ju aj tak počul. "V prvom rade sa musíš osprchovať a oddýchnuť si. Potom sa budeš musieť rozhodnúť, čo spravíš ďalej." Vedela, že mal pravdu, zbadala svoj odraz v zrkadielku. Oprela si hlavu a zatvorila oči, pretože cítila, že ju únava pomaly, ale iste premáha. V tejto chvíli nemohla na nič myslieť a tak sa nechala unášať na vlne lahodného spánku. Na chvíľu odišla z reality do nádherného sveta fantázie. Bez problémov.

Keď sa prebrala, stáli pred malým domom, ktorý bol však príliš moderný a krásny na to, aby sa nachádzal v Mystic Church.
Bol umiestnený pri lese a v najbližšom okolí sa nenachádzala žiadna iná stavba. Prehliadla si ho a uvedomila si, že tento dom nikdy pred tým nevidela. Adam vystúpil a prešiel na druhú stranu, aby jej pomohol vystúpiť, z nie práve najpohodlnejšieho auta. "Kde to sme?" nemotorne sa vyškriabala von
a aj keď ju už skoro nič nebolelo, Adam ju opäť chytil okolo pása, aby ju podoprel
a viedol ku vchodu. "Povedzme, že je to jeden z mojich domov, o ktorých si doteraz nevedela." Nechápavo sa na neho pozrela, no skôr ako sa ho ešte niečo stihla opýtať, vkročili do rozľahlej chodby. "V takomto stave sa domov vrátiť určite nemôžeš. A navyše, aj tak by to nebol dobrý nápad. Keď niekto uvidí vrak tvojho auta, pochopí, že si to nemohla prežiť." Otočila sa tak, aby mu videla do tváre. "Ale ja sa tam musím vrátiť. Sú tam moji priatelia..." už opäť sa snažila potlačiť slzy. "Emily, určite v tom meste nemôžeš ostať." Pozeral sa na ňu a ona z jeho očí dokázala vyčítať smútok a zúfalstvo. Vedela, že si myslí, že za všetko môže len on. Chvíľu tam len tak stáli a mlčky sa pozorovali, pričom dúfali, že jeden z nich konečne prehovorí. "Tak veľmi ma to mrzí. Všetko je moja chyba." Všimla si, že potlačil slzy, čo ju mierne prekvapilo, pretože ho ešte nikdy nevidela plakať. "Psst." Priložila mu prst na ústa, aby mu dala najavo, že má mlčať. "Nemôžeš za to. Jasné?! Bolo to moje rozhodnutie, vrátiť sa sem. A ja sama dobre viem, prečo som to spravila. Neľutujem to a v živote to ľutovať nebudem. Bola som šťastná a ešte aj budem. Pretože som s tebou." Pobozkala ho a on jej tento bozk opätoval. "Zničil som ti celý život, Emily." Šepol potichu, no ona ho aj tak počula. "Vieš, že to nie je pravda. Ty si ma pred dvomi rokmi zachránil." Odhrnul jej vlasy z tváre a ona sa usmiala. "Milujem ťa." Usmial sa a ona ho pobozkala.

"Povedz mi čo sa stalo." Vrazila do dverí a zamierila si to rovno ku Joshovi, ktorý ostal šokovane stáť v obývačke.
"Neviem. Adam mi zavolal aby som mu pomohol a vyparil sa." zúfalo sa na neho pozrela, no pochopila, že ani on nemá viac informácií. Už viac nedokázala brániť emóciám a slzám, ktoré sa drali na povrch. Slané kvapky nechala voľne stekať po svojich lícach a stále zmučene dúfala, že Emily bude v poriadku, aj keď nádej ju pomaly opúšťala. Ani nevedela ako a hlavne prečo, no hodila sa Joshovi okolo krku. Nebránila sa tomu, vlastne sa k nemu pritúlila a vdychovala príjemnú vôňu jeho trička. Pokúsila sa aspoň na chvíľu zabudnúť na problémy, ktoré ju trápili a na strach, ktorý mala, keď bola v jeho blízkosti. Zistila však, že to čo nazývala strachom, bola momentálne len nervozita. Vlastne sa cítila celkom príjemne, no Josh bol stuhnutý a nevedel, ako má zareagovať. Ale ona sa teraz nechcela trápiť tým, čo si niekto myslí, jednoducho aspoň raz spravila to, čo chcela. A neľutovala to.

Po chvíli ju taktiež objal a snažil sa ovládnuť.
"Bude v poriadku, určite. Adam jej pomôže..." snažil sa ju utíšiť, pretože pohľad na zúfalú Jane ho zraňoval viac, ako si sám dokázal pripustiť. Pritisla sa k nemu bližšie a on ju stále nemo objímal .Nerozumel tomu, no jej krv ho nelákala až tak, aby sa nedokázal ovládnuť . Vlastne sa na ňu vôbec nesústredil, vnímal len Janine slzy a vzlyky, ktoré ho robili zraniteľným viac, ako si myslel. Pohladil ju po vlasoch, pričom sám nechápal, prečo to spravil. Jane zodvihla hlavu a pozrela sa mu do očí, v ktorých zbadala lásku. Znelo to zvláštne, sama tomu nechápalo, možno jej len preplo z toho všetkého, čo sa dialo. Potichu sa zasmiala nad tým, čo sa jej zdalo a Josh sa na ňu nechápavo zahľadel. "Niečo sa stalo?" opýtal sa, no ešte stále ju držal v objatí. "Vlastne nič a zároveň všetko. Z tohto všetkého čo sa deje, mi už začína šalieť." Usmial sa a ona sa k nemu pomaly začínala približovať. Chcel sa k nej nakloniť, no opäť ho vyrušil telefón.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama